Náš príbeh sa začal v mrazivý deň vo februári 2012…
Vzal som dieťa zo škôlky a išli sme sa sánkovať dolu kopcom. Tam sme videli dosť veľkého psa, ktorý behal medzi deti a skúšal sa s nimi hrať. Keďže na kopci nebol ani jeden dospelý, vysvitlo, že ide o bezdomovca. V tých dňoch mrazy v noci dosahovali -25 stupňov a psíkovi to samozrejme prišlo ľúto. My, keď sme nikdy nešli z kopca, sme ju priviedli domov a nakŕmili. Psík k nám s radosťou pribehol, bez rozmýšľania vošiel do vchodu, do predsiene a napokon aj do bytu – ako keby nás poznala už dávno. obilniny, kosti, vybavili búdku a voliéru. A rozhodli sme sa, že môj manžel vezme tohto psa do práce. Po najedení pes zaspal priamo na koberci na chodbe. No keď prišiel manžel, zavrčala a nepustila ho k sebe, z čoho sme usúdili, že ju muži urazili. Veď na labkách už mala zahojené, no poriadne hlboké rany, na ktorých už nerástli chlpy. Rozhodli sme sa, že s nami zostane pár týždňov, kým si zvykne, a potom ju manžel vezme do práce. Psa sme neplánovali nechať u nás, keďže mačku sme už mali a bývali sme v prenajatom byte. V prvé ráno vzal manžel psa na prechádzku a ona mu utiekla aj s vodítkom. Asi 30 minút ju prenasledoval po okolí, no nepriblížila sa k nemu. Vrátil sa domov bez nej. Bol som taký rozrušený, že som sa rýchlo obliekol a utekal som hľadať utečenca v horúcom prenasledovaní. Pýtal som sa každého, koho som stretol, a na moje šťastie dievča idúce oproti mne povedalo, že pod balkónom susedného domu videlo psa s vodítkom. Našiel som ju asi 2 kilometre od nášho domu a akonáhle zavolala, okamžite sa rozbehla, začala skákať, olizovať tvár... Celkovo sme boli obaja šťastní, že sme sa opäť našli. Ukázalo sa, že som to našiel dvakrát. Dnes si nevieme predstaviť život bez nášho milovaného dievčaťa. Dieťa ju každý deň bozkáva, hladí, objíma, a keď ideme na dovolenku, každý deň si pozerá jej fotky. Prajeme každej rodine, aby našla takého verného, oddaného a láskavého priateľa. S príchodom psa v našom dome sa úsmevy, šťastie a smiech stali oveľa viac. Fotografie nafotila Tatyana Prokopchik špeciálne pre projekt „Dve nohy, štyri labky, jedno srdce“.